14. storočie a prvé písomné záznamy o obci Vrbnica
Najstarší doteraz známy písomný záznam, v ktorom sa vyskytuje pomenovanie, neskôr prenesené na našu obec, sa vzťahuje na potok. Pochádza z 24. decembra 1322 (Sedlák, V. 1982, str. 383). Nachádza sa v listine Spišskej kapituly a týka sa hraníc chotára Pozdišoviec, ktoré od roku 1315 aj s panstvom patrili šľachticovi Mikčovi.
Druhý najstarší doklad obsahujúci pomenovanie Fyzeser sa týka polí v našom dnešnom chotári a nachádza sa v listine kapituly v Jágri z 18. septembra 1323 (Sedlák, V. II. 1987 str. 454).
Prvý známy písomný záznam, ktorý už skutočne potvrdzuje existenciu našej obce pochádza z 23. januára 1335. Listinu vyhotovili v kancelárii Budínskej kapituly a zachovala sa v odpise listiny sudcu kráľovskej kúrie, veľmoža Mikuláša zo Sečoviec, vydanej 20. mája 1357.
Od roku 1335 môžeme sledovať vývoj pomenovania našej obce, ako bolo zachytené v písomných materiáloch a neskôr aj úradne ustálené. Najčastejšie to bola podoba Fyzeser (čítaj fizešer), často zapisovaná až do 17. storočia. Inými variantami boli podoby Fizeser (1337), Phyzeser (1383), Fiszesevr (1610), Fuzeser (1635), Fözesér (1740), Fésar (1773), a Fúzessér (1782). V 19. storočí obec dostala maďarský úradný názov Füzessér, používaný do roku 1918. V roku 1920 obec dostala úradný názov Fišar. Napokon v roku 1948 dostal názov obce slovenskú podobu na základe pôvodného významu – Vrbnica.
18. storočie ponúka viac informácií o obci, jej vzhľade a dostáva sa na oficiálne mapy
Prvý záznam o vzhľade Vrbnice zanechal Matej Bel, keď okolo roku 1732 napísal:
“Nachádza sa pod Laškovcami na ľavom brehu Duše, vzdialená štvrťhodiny… Osada podobná predošlej. Patrí sčasti pánom z Vrbnice (Füzešériovcom), sčasti Žigmundovi Kovasnajovi, ktorý tu má pekný dom a veľké gazdovstvo, na ktorom žije… Obyvatelia sú Slováci. Neďaleko Vrbnice, asi na dostrel ručnice sa nachádzajú dve dedinky – Malé a Veľké Žbince.”
Trochu viac informácií poskytuje mapa z prvého vojenského mapovania, zhotovená kartografmi hlavného štábu cisárskej armády, uložená vo viedenskom vojnovom archíve. Časť stredného Zemplína s obcou “Füzessér vel Fissar” inžinieri zakreslili okolo roku 1782.
Pôdorys Vrbnice sa od roku 1782 príliš nezmenil. V jadre je zachovaný aj dnes. Intravilán – t. j. dvory, domy, záhrady a záhumnia – siahal od dolného okraja starého cintorína (ten však vtedy ešte nejestvoval), po miesto, kde sa dnes rozchádzajú miestne komunikácie k ihrisku, do Žbiniec a k štátnej ceste. Východný i západný okraj dediny ohraničovali línie zadných častí záhumní. Historické jadro obce je teda o niečo menšie ako časť, ktorá sa dnes označuje “Valal, Na valale”. Kostol ani ulice nad ním, pri štátnej ceste, či pod križovatkou k Žbinciam ešte neexistovali. Na severnom okraji obce medzi poľnými cestami do Bánoviec a Šamudoviec sa rozprestieral panský majer, ktorý o sto rokov neskôr patril J. Fröhlichovi. Stred obce, ktorým pretekal Lapov a prechádzala miestna cesta bol taký široký ako dnes. Parcely po oboch stranách smerovali kolmo na cestu a Lapov. Ich predné (užšie) časti už vtedy vytvárali súvislé línie. Z pôdorysného hľadiska bola Vrbnica pravidelnou cestnou, potočnou dedinou.
Podľa spôsobu založenia bola dedinou zemianskou, čo ešte aj v 19. storočí charakterizoval nielen vzhľad obydlí, ale aj rozloženie pozemkového vlastníctva. Šľachtici bývali v “pekných domoch”, kúriách. Od sedliackych domov tých čias sa odlišovali spravidla tým, že boli väčšie, z pevného materiálu – kameňa alebo pálených tehál, kryté šindľom alebo škridlou. V 19. storočí si kúrie prestavali na honosnejšie.